Sú príbehy, o ktorých som si vždy myslel, že sa môžu stať len „tým druhým“. Tým menej opatrným, menej skúseným, viac extrémnym, viac prašteným alebo tým, ktorí si svojim štýlom cestovania jednoducho koledujú o prúser. Príbehy, pri ktorých naskakuje husia koža. Áno, to sa môže stať komukoľvek. Ale nikdy nie nám.
Dnes si to už nemyslím. Pretože náhoda má prapodivný zmysel pre spravodlivosť a občas nadelí studenú sprchu aj tým pripraveným.
Načrtnem ti scénu
Je večer. Prichádzame prašnou cestou na miesto, kde by malo byť miesto na kempovanie zdarma. Rozložíme stan a na les padá večer, teda presnejšie, totálna tma. Rozkladáme oheň a pripravujeme si živánsku na večeru. Okolo nikoho, len asi 200 metrov od nás jeden týpek kempuje vo svojom auto aj so psom. Večer ako každý iný na našej ceste Amerikou.
Dnešok však bude iný. O dosť iný.
O pol druhej ráno ma z hlbokého spánku budí Ninka. So zalepenými očami sa jej pýtam, čo sa robí. Rýchlym „Ššššš“ ma umlčí a s hrôzou v hlase zašepká: „Počuješ to?“
Takmer to nestihla dopovedať. Ozvala sa rana akoby hneď vedľa nášho stanu padol strom. S vypleštenými očami do úplnej tmy v stane som bol v momente čulý, ako po desiatich kávach. V diaľke sa rozoštekal pes ako z hororových príbehov. To sme mali šťastie, že ten strom nepadol na nás, pomyslel som si. Ale čo to bolo?
O pár sekúnd prichádza ďalšia rana. Podobne silná ako tá predtým. Brechot psa v diaľke nabral nový level. So zatajeným dychom počujeme ďalšie a ďalšie nárazy a každý vo vlastnej hlave v tichosti premýšľame, čo by to mohlo byť. Naozaj padajú stromy? Alebo sú to dva jelene, ktoré sa spolu parohmi tlčú do bezvedomia? Alebo sa nám to všetko len zdá? Nech je to čo chce, deje sa to pri našom aute, asi 5 metrov od stanu a ja netuším, ako to odohnať.
Ako sme prišli o auto
Pes, pes, stále brechá ten praštený pes. V Baskerville by ho brali bez pohovoru.
„Spusti nadiaľku alarm na aute,“ v rýchlosti navhrne Ninka a podáva mi kľúče od auta. Tento asi najlogickejší krok odmietnem s tým, že nechcem zobudiť ostatných na ďalších parcelách (neskôr som to ľutoval). Keď však rámus ani po 5 minútach neustáva, rozhodnem sa nadiaľku párkrát zaalarmovať auto, pri ktorom zakaždým zabliká a zatrúbi. Snáď tú beštiu odplašíme.
Určite je to zviera. Zatajili sme dych. Počujeme, ako rachot pri našom aute ustal a presúva sa pomalými krokmi okolo nášho stanu smerom k brechajúcemu psovi. Ten najskôr naberá druhý dych, až kým sa zviera nedostane tesne k nemu. Pes náhle zakňučí a rozhostí sa smrteľné ticho, rušené len šuchtavými krokmi neznámeho zvieraťa unikajúceho ďalej smerom do lesa.
Po nekonečných 15 minútach načúvania z „bezpečia“ nášho stanu hovorím: „Idem von“. Otvorím stan a vkročím do ticha a tmy. Nikde nikoho, po zvierati a ani po brechajúcom psovi ani stopy. Ostatní obyvatelia stnanového mestečka buď stále spia, alebo sa neudvážia vyliezť. Opatrne dokráčam až k miestu, odkiaľ hluk prichádzal. Pozriem na auto a zalapám po dychu.
Vraciam sa do stanu. „Tak ako?“ pýta sa Ninka. Prepadla ma zvláštne dobrá nálada, taký ten typ, ktorý si mozog šetrí na situácie, ktoré odmieta spracovať.
„Auto je v p…“, odpovedám s úsmevom. „Je na šrot. Musel to byť medveď. Išiel asi po vôni toho burita, čo som včera jedol v aute.“
„Nerob si srandu, nie v takejto chvíli“, naliehavo vyhŕkne Ninka. V tichosti beriem foťák, vyleziem zo stanu, nafotím, čo som videl a vraciam sa do stanu. Keď jej pred očami listujem fotkami vo foťáku, stále neverím tomu, čo sa vlastne deje.
Musíme vypadnúť
„Nie nie nie, to snáď nie! “ opakuje Ninka, keď zisťuje, že do týchto hôr telefónny signál ešte nezavítal. A zrejme ani kilometre odtiaľto.
Sú tri hodiny ráno a my stojíme v tme vedľa rozbitého, zablateného, oslintaného auta s odrazenými späťákmi. Každý kus plechu na karosérii je poškriabaný (vrátane strechy). Zadné dvere sú zrolované a pripomínajú otvorenú konzervu. Tadiaľ sa určite dostal dnu, lebo stihol vytrhnúť aj všetky plastová výplne dverí spoločne s ovládaním okien. Tie ležia na ceste vedľa auta.
Nech to bolo čokoľvek, bolo to pekne veľké. Po spánkoch mi stiekla kvapka potu, keď som si predtsavil, koľko nás bude stáť oprava.
Skúšam naštartovať. Podvozok, motor, ani geometria mi nepríde poškodená. Jeden späťák sa nám podarilo narýchlo opraviť a tak je auto v relatívne pojazdnom stave. Rýchlo balíme stan do kufra a vyrážame prašnou cestou do najbližšej dediny, ktorá je asi hodinu cesty. Cez rozmlátené zadné dvere nám cez celé auto prefukuje ranný vzduch a ja sa na chvíľu cítim ako v kabriolete.
Volanie pomoci
Nemáme kúpenú americkú SIM kartu a telefonát tou Slovenskou by ma stál možno viac ako oprava auta. Prichádzame do jediného hotela v dedinke, kde sa svieti. Na recepcii sa pýtam ospatého strážnika, či môžem použiť ich hotelovú WiFi na privolanie pomoci. Hovorím mu, že ide o krízovú situáciu, prišli sme na rozbitom aute, do ktorého sa vlúpal medveď.
Strážnik sa pýta: „Vážne? A je ten medveď stále v aute?“ Na tri sekundy nastalo hrobové ticho, počas ktorého môj mozog explodoval, v snahe poňať tú otázku. „Nie,“ odpovedám a čakám, čo sa príde ďalej. On sa však len uvoľnil vo svojom kresle, otvoril si noviny a s kľudom prehlásil: „Okej, jasné, kľudne môžete použiť našu WiFi“.
Volám na 24- hodinovú Roadside Assistance našej autopožičovne. Po prvých otázkach, či sme v poriadku a či je niekto zranený, ma profesionálne navedú na pobočku Budgetu v najbližšom veľkom meste, vzdialenom asi hodinku cesty.
Po otázke, či je auto pojazdní, trochu váham. Pozriem cez presklenné dvere na rozmlátené auto a so skleneným výrazom v očiach odpovedám: „Áno, je pojazdné,“ odpovedám do telefónu. Je pol piatej a my vyrážame. Dúfam, že nenarazíme na policajtov.
Cestou sme stretli len minimum áut. Aj v skorej rannej tme sa dali rozoznať ich padnuté sánky, keď zbadali naše auto s dierou v zadných dverách. Vždy im s úsmevom kývame. Holt chlapci, to musel prísť Slovák, aby sa tu u vás konečne niečo dialo.
Do pobočky Budgetu dorážame o šiestej ráno. Otvárajú o siedmej, tak chvíľu čakáme a fotíme pár ďalších fotiek. Toto sa nevidí len tak každý deň.
„Hello, we had a small accident, a bear broke into our car“
Drobný miestny zamestnanec Budgetu neverí nášmu príbehu. Uverí až keď spraví obhliadku auta. „Ten ho pekne vykuchal,“ skonštatuje, zatiaľ čo spisuje krátku zápisnicu. Aj keď má formulár pár stránok, napíše do nej len jedinú vetu: „A bear broke into the car“.
Dostávame do rúk kľúče od nového auta – strieborná Mazda, vyššie trieda. Na jazyk sa tisne logická otázka, aj keď sa obávame odpovede: „Musíme to všetko zaplatiť?“ Sme odbití tým, že musíme zavolať na pobočku v Seattle, ktorá nám auto požičala.
Odchádzame do najbližšieho McDondaldu, aby sme sa dostali na WiFi. O ôsmej si kupujeme kávu a voláme cez Skype do Seattlu. Zamestnancovi na telefóne rozpovieme náš príbeh. „A bear broke into your car?“, zasmeje sa nahlas. Asi hlasnejšie, ako chcel, lebo v pozadí začujem vydesených zákazníkov, ktorí sa začali vzrušene baviť medzi sebou a priberať si extra poistenie.
Pýtame sa na to, ako to je s tým našim. „Vy máte poistenie zaplatené, takže ste krytí. Nikto sa vás na nič pýtať nebude. Všetko je OK,“ upokojí nás a zaželá nám šťastnejší zvyšok cesty na novom aute.
Uśrknem si už z vlažnej, hnusnej americkej kávy a utrúsim: „Tak, už aj my patríme k tým druhým.“
