Huuuuhaaaa. Po jazde na koňoch islandskými pláňami, motorkovom tripe extrémnym severom Vietnamu, preskakovaní medzi lávovými riekami na Havaji a mnohých ďalších zážitkoch, sa mi dnes splní jeden z najväčších snov na mojej malej zachádzke svetom.
Čo to je?
Dnes večer odlietam na rok žiť na Nový Zéland.
Áno ja viem. Na Zélande bolo predo mnou už veľa ľudí. Takže moja cesta určite nie je unikát.
Pre mňa však znamená veľa. Veľmi veľa.
Život na cestách je rýchly úplne iným spôsobom, ako doma. Všetko je nové a to znamená, že to treba objavovať. Neustále nové miesta, ktoré si nesmieš nechať ujsť. Zaujímaví noví ľudia, ktorých sa oplatí spoznať (A opiť. To my Slováci máme ceľkom ľahké.). Nové jazyky, v ktorých chcem vedieť povedať aspoň to „Sabaidi“, „Xin Chao“, „Terima Kasih“ alebo „Mo Bia“ (to posledné je môj prachabý fonetický pokus objednať si pivo vo Vietname).
Všetko je nové a všetko toto ťa drží v prítomnom okamihu, na nohách, lebo nie je čas strácať čas.
Tak v čom je Zéland pre mňa iný?
To je jednoduché. Strávim na ňom jeden celý rok namiesto len pár týždňov. A plány nemám žiadne.
Za posledných osem mesiacov som videl viac cudzích krajín, ako za celý predchádzajúci život. Nalietal sme vyše 30 000 kilometrov. Island, USA, Kanada, Havaj, Austrália, Vietnam, Thajsko, Laos… a mnoho ďalších. Vždy som si na krajinu našli dosť času (tri mesiace v USA, takmer dva mesiace vo Vietname, dva a pol týždňa na veľkom ostrove Havaja), ale nikdy to nestačilo. Vždy, keď som sa začal cítiť ako doma, zavibroval mi mobil, že je čas zbaliť si kufor a vyraziť na letisko.
Tak aké bude stráviť rok v jedinej krajine, ako je Zéland? A ešte bez plánu?
Rád sa nechám prekvapiť. Nechám sa unášať prúdom a uvidím, kam ma zavedie. A aj keď ešte neviem ani to, kde budeme zajtra v Aucklande spať, som si istý, že to bude celé stáť za to.
Vibruje mi mobil, vraj je čas ísť na letisko.
Tentokrát si to však užívam. Pretože celý nasledujúci rok už vibrovať nebude.