Na čom naozaj záleží: 4 najdôležitejšie veci v mojom živote

Dnes sa chcem s tebou porozprávať o niečom trochu inom. O vážnej téme ??. A tentokrát výnimočne aj bez mojej typickej dávky sarkazmu. Dnes sa dočítaš o tom, čo je pre mňa naozaj dôležité.

(Ne-)chytré telefóny, luxusné autá, 4K televízory s lepším rozlíšením ako skutočný svet okolo nás, obrovské domy, skvelé statusy v spoločnosti a ešte lepšie na Instáči, úspešné kariéry…

Tak presne to to nie je ?.

Dnes už má každý z nás úplne všetko. Každý si môže dovoliť nový telefón, nové auto, novú narvanú chladničku. A pritom máme všetci pocit, že nám „niečo chýba“.

Pritom to najcennejšie, čo máme, nenájdeme v banke. Nedá sa to objednať online. A dokonca sa tomu prekvapivo nedá dať ani Like. Pravdou je, že zoznam tých naozaj dôležitých vecí je veľmi krátky.

Medzi to najdôležitejšie, čo v živite máme, je totiž niečo úplne iné. Je to naše poslanie, náš čas, zdravie a naše vzťahy.

Pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že som sa nevedomky pripojil k spoločensakému trendu v zhromažďovaní vecí. Mal som okolo seba kopec vecí, na ktorých mi v skutočnosti vôbec nezáležalo. Kopec predmetov, ktoré ma neinšpirovali inak ako na materiálnej úrovni. Nemal som k nim žiaden skutočný vzťah.

Ten nový telefón ma tešil tak maximálne týždeň, ale o mesiac bol už na smiech v porovnaní s novým modelom s dvoma pixelmi navyše. Nové topánky s bielou podrážkou vyzerali pekne len do prvého dažďa. Mal som kopec koníčkov, z ktorých som žiadnemu nevenoval dosť pozornostina to, aby z neho niečo bolo. A tak som chodil ďalej do práce, staral sa o platenie účtov a na moju gitaru, na moju učebnicu španielčiny a na môj nový telefón padal prach.

Všetko nové ma tešilo len na krátky čas, ale z dlhodobého hľadiska som sa vždy vrátil k pocitu prázdnoty. Ten pocit, že toto okolo mňa nemože byť to všetko, čo v zivote vyskúšam. Že niečo dôležité chýba, ale nebol som istý, čo presne by to malo byť.

Nevedomky som začal venovať väčšinu času svojej práci a zbieraniu vecí, namiesto zážitkov, svojmu zdraviu a vzťahom s ľuďmi, na ktorých mi záležalo.

Nasledovalo divoké obdobie, v ktorom som podvedome spochybňoval všetko, čo ma do tejto situácie dostalo. Odišiel som z práce a začal cestovať. Zbavil som sa všetkého, k čomu som nemal silnejší citový vzťah. A zatiaľ čo odísť cestovať bolo jedným z najlepších rozhodnutí v mojom živote, nebolo to cestovanie, ktoré mi pomohlo prísť na to, čo má pre mňa naozaj zmysel.

Bol to čas. Čas zastaviť sa, čas pozrieť sa na seba samého z viacerých uhlov a zamyslieť sa. Uvidieť, čo mi robí naozaj radosť. Akí ľudia ma znervózňujú alebo rozptyľujú od toho dôležitého, a naopak, ktorí ma inšpirujú a nastavujú mi zrkadlo vo chvíli, keď v živote tápam.

A zatiaľ čo za oknami áut, vlakov a karavanov ubiehali tisícky kilometrov, bublalo vo mne aj toto uvedomenie, ktoré ma nakoniec doviedlo k tomu, že moje poslanie, môj čas, zdravie a vzťahy s inými ľuďmi sú to najdôležitejšie, čo v živote mám.

Nejdem sa tu ťapkať po ramene a hrať sa na chytrého. Sám sa občas ešte v živote strácam a váham. Nemám patent na rozum (drobný spoiler: ten nemá nikto, okrem niektorých našich politikov), ale o to, na čo som počas svojich ciest prišiel, sa chcem s tebou podeliť.

Naše poslanie je naším „Prečo“. Kvôli nášmu poslaniu ráno vstaneme z postele. Je to palivo našej vášne. V ideálnom prípade definuje našu prácu, naše vzťahy a náš celkový prístup k životu. Uzatvára kruh okolo všetkého, čo v živote robíme. Dáva našim životom smer.

Naše „Prečo“ nám pomáha ísť ďalej, keď sa život zvrtne a nejde úplne podľa našich predstáv.

Naše „Prečo“ dáva našim životom zmysel a hĺbku.

Vďaka nášmu „Prečo“ môžeme mať v živote pocit, že sme niečo zmysluplné naozaj dosiahli.

Poslanie nie je nemenný nápis vytesaný do skaly. V priebehu života sa vyvíja a mení. Môžeme ho dosiahnuť a tešiť sa z nového poslania, alebo môžeme zistiť, že to staré nám už neslúži a potrebuje vymeniť. A niekedy sa môže zo života načas vytratiť úplne a nechať nás chvíľu tápať naprázdno v priestore.

Čo ale robiť, ak sa nám životné poslanie vytratí? Hlavne nepanikáriť. Stáva sa to ľuďom podstatne častejšie, ako sú ochotní si priznať, alebo navonok ukázať. Vždy keď sa to stane mne, pýtam sa sám seba nasledovné otázky:

„Kam sa snažím dostať?“

„Kvôli čomu mám ráno chuť vstať z postele?“

„Čo viac by som chcel od života?“

…a hlavne…

„Čo ma aktuálne teší a pre čo sa dokážem naozaj od srdca nadchnúť?“

Úprimné odpovede na tieto otázky ma vždy zavedú naspať k tomu, na čom mi v živote naozaj záleží. Stačí im pozorne načúvať a použiť ich ako akési svetlo, ktoré nás vyvedie z hmly.

Niekedy je však situácia natoľko komplikovaná, alebo som si prešiel tak náročným obdobím, že aj moje „vnútro“ je celé rozhodené a pomýlené. Vtedy neviem nájsť odpoveď na ani jednu z nich. V takej chvíli pritvrdím a položím si nasledovnú otázku:

„Čo by som robil a kde by som bol v teraz tejto chvíli, keby mi zostával posledný týždeň života?“

A pochybnosti sú razom fuč. Strojac tvárou v tvár pomyselnému koncu jednoducho na ne jednoducho nie je čas a priestor.

Vyhraď si čas na tieto otázky aj vo svojom živote. Ak treba, prejdi sa niekam do prírody na svoje obľúbené miesto so zápisníkom a napíš si ich na papier. Pozeraj sa na ne. Nepremýšľaj za každú cenu, nenaháňaj svoje odpovede, ale nechaj ich, aby k tebe prišli sami. Čo ti napadá a čo cítiš?

V rámci dňa máme všetci rovnaký počet hodín. Ako je potom možné, že niektorí ľudia sú neustále v pohybe, pobehujú vystresovaní sem a tam? Stále opakujú, že stále „nie je na nič čas“? Zatiaľ čo iní pristupujú k životu podstatne uvoľnenejšie a predsa toho zvládnu stále kopec?

Napriek tomu, že všetci máme svoje povinnosti a starosti, nakoniec je to celé len o voľbe.

Mnohí z nás si pri výbere čo s naším časom jednoducho vyberajú nesprávne. Každý deň, pretože keď povieme niečomu „áno“, tak nevyhnutne musíme povedať „nie“ niečomu inému. Problém nastáva, keď povieme „áno“ až priveľa veciam. To je moment, kedy sa naša rovnováha vychyľuje a začíname mať pocit, že nestíhame.

Ponáhľame sa z práce do posilky, z posilky na večeru a odtiaľ zase domov, pričom mysľou nikdy nie sme v danom momente. Sedíme v poslednom stretnutí v práci, ale hlavou sme už v autobuse na ceste domov. Večer pri večeri síce sedíme u seba doma v jedálni, ale v hlave si premietame našu pripravenú na ďalší deň na rannú poradu. Snažíme sa do dní narvať viac činností, ale vo výsledku sa žiadnej nevenujeme naplno. A hlavne, keďže v kalendári zaberá miesto všetko ostatné, nemáme čas sami na seba.

Čas je obmedzený zdroj; keď ho minieme, je preč.

Nemôžeme získať naspať stratený čas, ale môžeme sa rozhodnúť, čo urobíme s tým, ktorý ešte máme.

Nad neustálym nedostakom času sa dá zvíťaziť. Stačí povedať „áno“ menej veciam. Ak je v diári voľné miesto, neznamená to, že mrháme časom, ale práve naopak – mrháme ním, keď v diári nie je ani jediná biela skulinka. Môžeme si tak vyhradiť čas na aktivity a ľudí, ktorých máme radi a ktoré prinášahú do našich životov potešenie a radosť.

Samozrejme, toto nie je vždy jednoduché. Niektorí z nás pracujú v niekoľkých prácach zároveň, staráme sa o iných, ktorí by sa bez našej pomoci nezaobišli.

V takých situáciach je nájsť si čas na čokoľvek vynimočne náročné. Je však dôležité to urobiť napriek tomu, nájsť si čas na seba a na veci, ktoré nám robia radosť, aj keby to malo byť len 5 minút, či pol hodinka sem a tam. Čas sa nazbiera. A keď máme sami zo seba väčšiu radosť, môžeme byť lepší aj v zamestnaní alebo v opatere o tých, ktorí sú na nás závislí.

Toto sú reálne a veľmi komplikované situácie, ktorým niektorí z nás čelia a ja ich určite nechcem zľahčovať. Všetci sme tu na to, aby sme sa snažili vyťažiť čo najviac zo svojej situácie. A tam, kde je vôľa, sa môže objaviť aj cesta. Hlavne netreba v zhone udalostí zabudnúť na to najcennejšie, čo máme – na samého seba.

Tak hrozne veľa z nás berie zdravie ako samozrejmosť. Samozrejme až do chvíle, keď ho stratíme.

Zanedbávame pohyb a potom sa čudujeme, keď odrazu nevládzeme vybehnúť pár poschodí. Kašleme na to, čo jeme a potom sa sťažujeme, keď nám telo pridá pár kíl navyše. A už úplne kašleme na naše mentálne zdravie a spánok a potom siahame po krajných riešeniach, keď na nás odrazu spadne všetko naraz.

Môžeme byť sami k sebe milší. Môžeme sa hýbať pravidelne, aj keď ide len o malú prechádzku. Naše telá boli spravené na to, aby sa hýbali a nie sedeli zhrbené za notebookom alebo pri telke.

Užívajme si a tešme sa z toho, že sa môžeme hýbať!

Jesť zdravšie môže byť veľmi jednoduché a príjemné. Pritom nemusíme hneď byť všetci vegáni, peskatariáni, frutariáni, ketogenici, ani nič podobné (sám neviem, čo niektoré z nich znamenajú). Úplne stačí, ak väčšinu svojej stravy založíme na celej škále (dúhe?) zeleniny a ovocia. Nemusíme sa tlačiť avokádom, úplne stačia hrušky a jablká. Nemusíme všetko posýpať chia semiačkami, úplne postačí lyžička tých ľanových. Ak sa ti ovocie a zelenina nechce krájať, sprav si smoothie. Kľudne môžeme jesť naďalej aj mäso, ale berme ho skôr ako prílohu a spestrenie jedálnička, nie ako to hlavné. Jesť zdravo by malo byť v prvom rade príjemné a chutné, a nie utrpením ani náročným strádaním.

A keby ti niekto povedal, že existuje tabletka, ktorý ti dodá viac energie, viac chuti do jedla, lepšie sa vďaka nej sústredíš, má blahodárny vplyv na tvoje fyzické aj mentálne zdravie a k tomu je úplne zadarmo? Neznelo by to zle, však? Tá tabletka sa nazýva spánok.

Ak máš problémy s nadváhou, úzkosťou, poklesom energie alebo takmer s čímkoľvek, množstvo z nich vyriešiš tým, že sa jednoducho dobre vyspíš.

Dnes je však dobrý spánok väčšia veda, ako kedykoľvek predtým. Určite si prečítaj knihu Prečo spíme? od Matthewa Walkera, vďaka ktorej som pochopil, aký je spánok dôležitý a hlavne ako si ho chrániť. Je to podľa mňa bezkonkurenčne najlepšia kniha, ktorá ti zaručene prinesie lepší spánok.

Občas sa pýtam sám seba:

Zdravie je pre mňa dôležitejšie ako moja práca. Ale koľko hodín denne venujem práci a koľko môjmu zdraviu?

Možno je načase urobiť zmeny v tomto pomere.

V dnešnej dobe je cool mať neustále niečo na práci. Preto nemáme často čas nielen na seba, ale čo je ešte smutnejšie, ani na svojich najbližších.

Naši priatelia, rodina a najbližší ľudia sú to, čo nášmu životu prináša iskru a radosť. Musíme si urobiť čas aj na to, pracovať na týchto vzťahoch, posilňovať ich a tešiť sa z nich. Lebo mať plné ruky práce je v pohode, ak tú prácu investujeme do ľudí, ktorí pre nás znamenajú najviac.

Ak cestujeme, alebo ak sme ďaleko vo svete odtrhnutí od domova, je ešte ľahšie zabudnúť na tých, vďaka ktorým tu môžeme byť.

Mne samému sa to stáva nonstop. V návale energie a vzrušenia z nového miesta niekedy dokonca zabudnem napísať všetkým doma, že moje lietadlo vôbec šťastne pristálo. Som často veľmi zlý syn, ale makám na tom ?.

Najbližších často zanedbávame až do chvíle, keď už tu pre nás odrazu nie sú a keď je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Čo takto urobiť to dnes trochu inak, zdvihnúť telefón a zavolať domov?

Poslanie, čas, zdravie a naši milovaní – to sú 4 najdôležitejšie veci v mojom živote. Skúsme im venovať toľko času, koľko si zaslúžia.

Vidíš to celé inak? Chýba ti na zozname nejaký bod alebo knižka, ktorý ten tvoj obohacuje? Nechaj mi komentár alebo mi napíš správu a pokecáme o zmysle života ?.